V roku 1999, sa v metropole NY a fantasy nakladateľstve Tor Books ukázal nenápadný chlapík menom Takashi Okazaki. Nenápadný bol v prvom rade z dvoch dôvodov. Už jeho samotná výška by vás často mohla v jeho kontakte postaviť do role trápnej situácie ale tak isto tento manga autor (Japonská verzia západného komiksu) v obrovskom svete USA nebol nijako známou ikonou. Priniesol však so sebou nápad, ktorým sa na dlhé roky zásobila nejedna hlava fanúšika východnej kultúry. Priniesol kooperáciu klasických japonských príbehov v ktorých však na počudovanie nefiguruje v hlavnej úlohe Japonec s obrovskými očami, v krajkovej sukni a s podivným domácim zvieratkom prilepeným na zadku. Takashi nechal oživiť na bielom papieri afroamerického samuraja, ktorý na rozdiel od svojich kolegov nosí vo vreckách kimona balíček marihuany, dva kondómy, jeden análny lubrikant a od huby mu lietajú také nadávky, že by sa z toho aj tá najtvrdšia gejša začervenala až na členkoch svojich štíhlych nôh. Vytvoril projekt Afro Samurai. Roky plynuli a sláva tohto nezvyčajného artu a manga diela rástla až do takej schémy, že v klasickom JP scenári musela po papierovej edícii prísť na radu aj plnohodnotná Anime. Keď som sa ja osobne v tej dobe po prvý krát stretol so značkou Afro Samurai, ako fanúšik tejto kultúry som skepticky pristupoval k niečomu tak neortodoxnému ako je gangsta herec zasadený do diametrálne odlišnej kultúry, avšak až legendárne štúdio GONZO v roku 2007 v spolupráci s hercom menom Samuel L. Jackson (ten túto anime dokonca aj produkuje) hodil na hlavy fanúšikov prvú sériu a nastala tá pravá a nefalšovaná túžba vidieť každý jeden diel a to v plnej paráde. Nieje teraz dôležité akou kvalitou, si séria viedla do roku 2008 na TV scéne ale podstatné, si samozrejme vyložíme v jej prvom hernom počine od spoločnosti Namco Bandai. Ak ste teda fanúšik univerza charizmatického samuraja s hlavou jak televízor a hlasom, ktorý sa nápadne podobá na polovicu vašich obľúbených snímkov tak nastražte uši, ideme na recenziu ku hre Afro Samurai.

Príbeh, ako aj samotná hra, na ktorej základe sa už prvý moment bude snažiť nejako popadnúť hráča a znalca predlohy za krk, začína výkladom zo známych faktov. Existuje len jeden samurai ktorý môže vládnuť svetu. Jeho kódové označenie je Number One (jak prozaické..) a silou si nezadá s kdejakým bohom aj na samotnom Olympe. Jeho pozícia je denne otrasená, keďže sa na post trasie celá kompánia nadšencov bojových umení, ale aj takého extrémne športy majú svoje stanovy a pravidlá. Len číslo dva v poradí môže napadnúť číslo jedna a naopak. Náš malý hrdina Afro, bol synom ktorý hrdo nosil čelenku s označením Number One, avšak jedného nemilého dňa, sa tá čelenka skotúľala z hory aj s jeho hlavou a zbytok krvavého tela ostal ležať na zemi pri smutnej tvári malého Afra. V tomto bode, sa plus mínus rozhodla spoločnosť Namco nastreliť prepojenie na univerzum a hodiť hráča do pozície tej naj trápnejšej dejovej linky: choď a pomsti svojho otca (mimochodom, ešte než naposledy vydýchol, tak vás nezabudol tatko pekne podpichnúť aby ste náhodou nezaspali jeho krvnú pomstu - opäť ako z lacného filmu). Hra vás teda jasne nasmeruje k jednému cieľu: a to dopadnúť vraha svojho otca a stať sa tak číslom jedna na scéne. Roky plynuli, voda tiekla, Afro počúval drsnú Hip-Hop muziku, fajčil jeden skunk za druhým a svoju túžbu pomsty nosil stále so sebou vzadu v hlave. Teraz je dospelý, skúsený samurai a svojím umením, sa dokázal vypracovať na číslo dva v pravidlách univerza. Chce teda nájsť už spomenutého vraha a dať mu poriadne okúsiť ostrú čepeľ svojho meča. Dosť bolo ale opisu chabej dejovej schémy hry, poďme sa pozrieť trocha do vnútra technickej stránky projektu, jeho artu a celkovej atmosféry z hrania.

Ak ste čítali aspoň jednu manga predlohu alebo videli jeden diel seriálu, určite budete so mnou súhlasiť ak poviem, že art a výzor hry sa tvorcom podaril previesť na viac ako slušnú záležitosť. Animácie okolia, sa nesú v presnom duchu východných mestečiek postavených na úpätí skál, uprostred hustých pralesov či v okázalo luxusných stavbách éry samurai. Celý nádych je potom dotvorený akousi šedou vlnou klasickej komiks grafiky s efektom ceruzky, ako to ja rád nazývam, ktorý si všimnete až pri bližšom skúmaní okolia alebo samotného hlavného hrdinu. Hra je po celý čas braná z pohľadu tretej osoby a ak by ste ešte do teraz nevedeli ani z obrázkov celku priradiť nejaký názov štýlu, tak sa jedná o klasickú sekačku bez nejakého bočného rozvoja charakteru. Postupne, sa síce Afro mení svojou vyspelosťou na lepšieho bojovníka, ale pre vás to v skratke znamená len viac trikov, ktorých schéma aj tak neprešla nijako kvalitným spracovaním. Je ich zbytočne veľa a od seba sa odlišujú kolísavou účinnosťou, kde vás po čase prestane baviť neustále otvárať menu aby ste si prezreli nový trik (ktorý bude aj tak zbytočne zložitý na predvedenie), keď už dávno máte v prstoch zafixovanú kombináciu ťahov, ktoré vám vyhovujú a úspešne fungujú. Jedným z hlavných dôkazov je aj implementovanie či vloženie takzvaného spomalenia času a krutého odsekávania končatín. Tento koncept je počas bojov s bežnými súpermi (nerátam do toho väčších bosov) pre vás rozhodne najväčšie pozitívum v hratelnosti ako takej a dotvára percento zábavy, ktoré naopak ukrajuje zbytok spracovania titulu. V zásade to znamená asi takto, ak budete súperov (bežných, ktorí sa na vás budú často valiť vo väčších počtoch) likvidovať pekne bez použitia spomaleného modusu, tak vám na konto pribudne určitá energia, ktorú po čase môžete uvolniť v takej miere, že ste behom pár sekúnd schopný spraviť z šiestich ľudských bytostí len hromadu končatín, nejaký ten trup a za vedro špinavých zubov (predsa len v tej dobe moc hygienu nepobrali). Čo sa teda týka bojov ako takých v spojení s touto možnosťou, dávam hre jednoznačne palec hore a gate dole.